Och áno. Až teraz začínam vidieť, prečo sa v Biblii tak často opakuje výzva bdieť. Tu nejde len o fyzický spánok, aj keď i tu by sme našli určitú paralelu. Keď spíme, nie sme pri zmysloch. Nevnímame, čo sa deje v našom okolí. Keď k nám niekto začne hovoriť, len veľmi ťažko by sme porozumeli, čo vlastne chce. Fyzicky je dobré spať - aspoň tých 6-7 mizerných hodín. Duchovne zaspať znamená postupne sa vzďaľovať od reality. Nevnímať svoje okolie. Príbeh ospalých apoštolov v Getsemanskej záhrade nám zjavuje veľmi častý obraz nás samých: V tých najpodstatnejších životných situáciach nedokážeme nasledovať Pána. Jednoducho zaspíme. A je úplne jedno, či je to od únavy, prejedenia sa alebo len od nezáujmu.
Keď sme pre 10 rokmi spoznali čaro stretiek, spoločnej modlitby, pravého duchovného prebudenia, nik na nás nemal. Isto to bolo spojené aj s našim vekom. Veď sme mali 14-16. Svet nám patril, lebo mi sme patrili Bohu. A patrične sme si to užívali. Spoločenstvo, vzťahy, Božia vôľa - to boli hodnoty, ktoré nám boli najsvätejšie. Ako často sme spievali odrhovačku Mira Tótha "Nikto ma nemôže odlúčiť od Tvojej lásky!". Vďaka Bohu za tento čas. Bol nielen zážitkom, ale i duchovným základom pre nás i Eliáša. Boli sme v mnohom takí naivní, no i odvážni a tvrdohlaví. Nevymenil by som však ani jeden deň. Verím, že to, čo do nás Pán zasial je stále v nás a ešte len bude prinášať úrodu.
Ten years later... Čo sa to začalo diať? Spoločenstvo prestalo fungovať? Alebo že by Boh prestal fungovať? Tomu veriť nemôžem. On je predsa rovnaký včera, dnes i navždy. A Jeho prísľuby sa nikdy nepominú. Prečo teda nedokážeme žiť v spoločenstve tak ako doteraz? Keď sme v lete 2010 začali nad tým premýšľať a ja som dlhé večery trávil umáraním sa nad myšlienkou, čo ďalej s Eliášom, myslel som si, že je to otázka nového nastavenia spoločenstva: možno to chce nové aktivity, možno nové povzbudenie, novú víziu. Všetko to však boli len kozmetické zmeny. Veci sa začali trochu viac hýbať, ale len ako sánky v lete. Stratili sme "ťah na bránu", ako by povedal môj známy zo štúdií vo Francúzsku. Myslím, že potrebujeme viac ako len zopár noviniek. Potrebujeme novú milosť a nové zmýšľanie.
Ježiš nás učí, že nové víno má ísť do nových mechov. Ak by sme totiž dali nové víno do starého mechu, roztrhlo by sa a bolo by po mechu a aj po víne. Zbytočná škoda. Príde vám to ako elementárna informácia? Ako ťažko a dlho som prichádzal na to, že toto je "výrobný postup" od Pána pre Eliáša.
Začal som našim vznikom, pretože to bol čas, kedy sme uverili v Boha. Jeho milosť+naše rozhodnutie. To je metóda, akou pracuje Boh. Spravili sme krok a učili sme sa veriť mu. Na stretku, v škole, v rodine. Nebola to taká samozrejmosť. Veď koľkí sme aj predtým žili ako veriaci, ktorí však nepoznali Boha osobne. Ich viera bola formálna alebo zdeformovaná. My sme však zakúsili Boha a pochopili (bolo nám zjavené), že je to všetko Jeho milosť. Keď hovoríme o nových mechoch, musíme zakúsiť novú milosť, prijať novú vieru. Týka sa nás samých a toho, čo je to cirkev.
Uveriť v seba samého by nemala byť len lacná poučka z americkej knihy pre manažérov. Ide o poznanie tak isto dôležité ako to, že Ježiš za nás umrel. Keď som pred časom začal chodiť na stretnutia 7vrchov s Ad de Bruinom, nevedel som, čo čakať. Teraz som pochopil. Božie kráľovstvo je v nás. Boh nás stvoril úplne perfektne. Do poslednej bunky vedel, čo robí. Nie sme omyl prírody, ani náhoda. Dal nám toto telo, charakter, talenty, záľuby. Dal nám Ducha a vlastnosti, aké nemá nikto v celom vesmíre. A celý tento "balík" vložil do niečoho, čo sa volá osobnosť. Áno človeče, ty si osobnosť! Nie si pľuhavé telo a vzletný duch. Nie si pokazený charakter plný chariziem. Si osoba, ktorú stvoril Boh so všetkým. Full pack.
O čo teda ide v tomto živote. Nejde nám len o spásu duše. Pozor všetci neveriaci priatelia: my Božie deti nie sme iba úbohí náboženskí sprostáčikovia, ktorí sa síce vedia pekne modliť a v kostole ruky spínať, no v obchode si nevedia vypýtať ani 10 dg šunkovej. Vdýchol nám Boh ducha? Zveľaďujme ho, modlime sa, hľadajme Božiu tvár. Dal nám Boh talent na šport, štúdium? Dal nám záľuby vo filmoch, turistike, počítačoch? Tak to rozvíjajme! Študujme, čítajme, športujme, venujme čas, nebojme sa "ponoriť sa" do vecí, v ktorých sa explicitne nevyskytuje slovo Boh. Delenie na duchovné a neduchovné je len starý, už dávno prekonaný dualistický názor ešte z čias Platóna.
Nová milosť znamená pochopiť, že to, čo Boh do mňa vložil je dobré. Nová milosť znamená, že toto všetko bohatstvo - Božie kráľovstvo - v sebe nájdem, uverím mu a začnem ho rozvíjať. Neznie to dobre? Možno sme to nikdy nehľadali. Spoločenstvo Eliáš sa vždy rozprávalo duchovne, konalo duchovne, slúžilo duchovne. Akosi sme však zabudli, že súčasť duchovna je aj naše telo. Naša práca. Naši partneri. Naše záľuby. Naša kariéra. Ak toto ignorujeme a tvárime sa, že všetko na svete vyriešime tým, že sa budeme viac snažiť v duchovnej oblasti, popierame to, ako nás Boh stvoril.
Je úplne prirodzené, že naša "kríza" prichádza práve teraz. Ľudia v spoločenstve prestávajú byť iba "duchovnými" a rodia sa z nich osobnosti. Som na nich taký hrdý. Máme v stretku právnika, dizajnérku, IT, umelcov, ľudí so silnými sociálnymi zručnosťami, fyzioterapeutku, horolezcov, stolnotenisového majstra, zubárku, spisovateľku, architektov... Potrebujeme objaviť, kto sme. A na to treba milosť. Potrebujeme pochopiť, že Božie kráľovstvo je v nás a my si ho nemusíme vymýšľať, ani sa doň nasilu štylizovať. Ono je v nás a stačí ho objaviť.
Čo teda spraviť, aby tieto myšlienky neostali iba prázdnymi frázami. V prvom rade - Eliáš bude domovom, kde nebudú prichádzať iba duše, ale celé osoby. Budeme hľadať to, k čomu sú jednotlivci v spoločenstve povolaní. Akým spôsobom je Božie kráľovstvo prítomné v nich. A neobmedzíme sa len na ich charizmy a služobnosti. Pôjdeme ďalej. Budeme hľadať talenty, spoznávať svoje charakterové črty, učiť sa vnímať svoju emocionalitu. Trvalo nám niekoľko rokov, kým sme sa stali zrelými vo viere v Boha? Asi nám to potrvá ďalších pár rokov, kým sa staneme zrelými v sebe. To však bude len začiatok. Ak spoznáme svoj osud, začneme žiť v plnosti a zrelosti. Ak prídeme na to, čo nám ide, môžeme sa posunúť do bodu 2. Začneme ako živé kamene budovať cirkev. O tom nabudúce.
