Každý prišiel s niečim. To bolo sympatické. Mimovoľne sme začali diskutovať o tom, ako sa Eliáš dostal až sem. Kde sme spravili chyby. Pred pár mesiacmi sme viac menej tápali. Nenazýval by som to ani analýzou. Skôr strieľaním. Dnes, v polovici roka 2010, začínam vidieť pred sebou skupinu zorientovaných ľudí. Už vidíme viac ako ten jeden klaster svojho života. Snažíme sa vidieť celkový obraz a to je dobre. Sme však na začiatku.
Spravili sme prvý krok a ukázalo sa, že ich budeme musieť spraviť ešte veľa a že budú namáhavé. Každý totiž prišiel s tou svojou cestou. Každý pri diskusii odhalil svoju predstavu o budovaní cirkvi. A tá úzko súvisí s potrebami, s túžbami, s naplnením, ktoré tak veľmi očakávame. Na tom stretnutí boli zrná :) Silné, životodarne zrná, avšak s hrubou šupkou :( Začínam si naplno uvedomovať, prečo Ježiš hovorí o odumretí zrna, ktoré má priniesť úrodu. Tou úrodou má byť zdravá cirkev. Tými zrnami sme my. Keď sa hovorí o odumieraní, myslí sa na definitívnom pochovaní našich predstáv. Ó, koľko ich len máme! Sú tak rafinovane zaodeté do duchovných šiat, že by bolo pohoršujúce hovoriť o ich vymretí. Boží princíp však hovorí jasne: zomri, aby si mohol žiť. Strať, aby si mohol nájsť. Buď chudobný, aby si sa stal bohatým. Nepríjemné, nepohodlné a hlavne nechápané evanjeliové pravdy. Aj niektorí Ježišovi súčasníci reagujú: Tvrdá je to reč, kto to má počúvať...
Chceme však stavať cirkev postavenú na uspokojení našich túžob a úbohých predstáv? Bude nám stačiť krúžok kresťanov, ktorí sa rozhodli ísť cestou "toto áno, toto nie"? Neveriaci priatelia, svedectvo pre vás: Život v Bohu je jedno veľké áno. Áno, keď Ježiš robí zázraky a Jeruzalem kričí Hosanna. Áno, keď v Káne beží zábava v plnom prúde a víno neprestáva tiecť. Áno, keď Ježiša vyvádzajú zo synagógy a robia z neho kacíra a chcú ho zabiť. Áno, keď je Ježiš krivo obviňovaný a potom potupne zabitý.
Koniec koncov, ľudia už jednu "cirkev" postavili. Bol to "kvalitný" materiál ich túžob, predstav a ambícii. Babylonia je odvtedy symbolom nedorozumenia, rozdelenia a absolútneho ľudského fiaska.
Boh a človek spolu tvoria. Boh chce ostať Bohom. Tvorcom, Pôvodcom. Človeka však volá spolupracovať. Pomáhať, pričiniť sa. Boh chce hovoriť jeho ústami, stavať jeho rukami, objímať jeho ramenami a kráčať jeho nohami. Tak je to vymyslené a tak to funguje. Keď to pochopíme, začneme sa hýbať ako Eliáš vpred. Keď pustíme opraty a zavoláme do nich Pána, začnú sa diať veci. Keď zomrieme, začneme konečne žiť.
Príbeh kráľa Joziáša - júdskeho kráľa v staroveku - je našim príbehom. Joziáš bol múdry kráľ a mal pred Bohom bázeň. Z ľudského hľadiska si počínal veľmi efektívne. Chcel, aby Hospodinov chrám bol správe zrekonštruovaný. Všetko dobre vymyslel. Zozbieral financie, správne ich prerozdelil. Veril ľuďom a mal ich rád. Vyzerá to tak, že Joziáš bol kvalitný manager a vedel čo chce. No potom sa v chráme zrazu objavila Hospodinova kniha zákona. Keď kráľ počul, čo sa v knihe píše roztrhol si šaty. Rozumejte: toto nebolo patetické náboženské gesto. Šlo o Božie slovo, o zjavenie samotného Boha. Je to ako keby Boh povedal: počuj, ja chcem tiež pracovať na tomto chráme. Nezabudli ste na mňa? Toto zmenilo Joziášov pohľad na celý projekt. Do popredia sa dostala neprekonateľná túžba kráľa pochopiť, čo Boh hovorí. Joziáš sa pokladá za jedného z mála júdskych kráľov, ktorí skutočne kráčali s Bohom. Nie kvôli svoje výkonnosti alebo nábožnosti. Bolo to Slovo, ktoré všetko zmenilo. Slovo, ktoré z projektu kamenného kostola spravilo skutočný príbytok živého Boha.
Toto je náš cieľ, toto je náš svet.
