Reset: Duša nestačí. Kde je telo?

Och áno. Až teraz začínam vidieť, prečo sa v Biblii tak často opakuje výzva bdieť. Tu nejde len o fyzický spánok, aj keď i tu by sme našli určitú paralelu. Keď spíme, nie sme pri zmysloch. Nevnímame, čo sa deje v našom okolí. Keď k nám niekto začne hovoriť, len veľmi ťažko by sme porozumeli, čo vlastne chce. Fyzicky je dobré spať - aspoň tých 6-7 mizerných hodín. Duchovne zaspať znamená postupne sa vzďaľovať od reality. Nevnímať svoje okolie. Príbeh ospalých apoštolov v Getsemanskej záhrade nám zjavuje veľmi častý obraz nás samých: V tých najpodstatnejších životných situáciach nedokážeme nasledovať Pána. Jednoducho zaspíme. A je úplne jedno, či je to od únavy, prejedenia sa alebo len od nezáujmu.

Keď sme pre 10 rokmi spoznali čaro stretiek, spoločnej modlitby, pravého duchovného prebudenia, nik na nás nemal. Isto to bolo spojené aj s našim vekom. Veď sme mali 14-16. Svet nám patril, lebo mi sme patrili Bohu. A patrične sme si to užívali. Spoločenstvo, vzťahy, Božia vôľa - to boli hodnoty, ktoré nám boli najsvätejšie. Ako často sme spievali odrhovačku Mira Tótha "Nikto ma nemôže odlúčiť od Tvojej lásky!". Vďaka Bohu za tento čas. Bol nielen zážitkom, ale i duchovným základom pre nás i Eliáša. Boli sme v mnohom takí naivní, no i odvážni a tvrdohlaví. Nevymenil by som však ani jeden deň. Verím, že to, čo do nás Pán zasial je stále v nás a ešte len bude prinášať úrodu.

Ten years later... Čo sa to začalo diať? Spoločenstvo prestalo fungovať? Alebo že by Boh prestal fungovať? Tomu veriť nemôžem. On je predsa rovnaký včera, dnes i navždy. A Jeho prísľuby sa nikdy nepominú. Prečo teda nedokážeme žiť v spoločenstve tak ako doteraz? Keď sme v lete 2010 začali nad tým premýšľať a ja som dlhé večery trávil umáraním sa nad myšlienkou, čo ďalej s Eliášom, myslel som si, že je to otázka nového nastavenia spoločenstva: možno to chce nové aktivity, možno nové povzbudenie, novú víziu. Všetko to však boli len kozmetické zmeny. Veci sa začali trochu viac hýbať, ale len ako sánky v lete. Stratili sme "ťah na bránu", ako by povedal môj známy zo štúdií vo Francúzsku. Myslím, že potrebujeme viac ako len zopár noviniek. Potrebujeme novú milosť a nové zmýšľanie.

Ježiš nás učí, že nové víno má ísť do nových mechov. Ak by sme totiž dali nové víno do starého mechu, roztrhlo by sa a bolo by po mechu a aj po víne. Zbytočná škoda. Príde vám to ako elementárna informácia? Ako ťažko a dlho som prichádzal na to, že toto je "výrobný postup" od Pána pre Eliáša.

Začal som našim vznikom, pretože to bol čas, kedy sme uverili v Boha. Jeho milosť+naše rozhodnutie. To je metóda, akou pracuje Boh. Spravili sme krok a učili sme sa veriť mu. Na stretku, v škole, v rodine. Nebola to taká samozrejmosť. Veď koľkí sme aj predtým žili ako veriaci, ktorí však nepoznali Boha osobne. Ich viera bola formálna alebo zdeformovaná. My sme však zakúsili Boha a pochopili (bolo nám zjavené), že je to všetko Jeho milosť. Keď hovoríme o nových mechoch, musíme zakúsiť novú milosť, prijať novú vieru. Týka sa nás samých a toho, čo je to cirkev.

Uveriť v seba samého by nemala byť len lacná poučka z americkej knihy pre manažérov. Ide o poznanie tak isto dôležité ako to, že Ježiš za nás umrel. Keď som pred časom začal chodiť na stretnutia 7vrchov s Ad de Bruinom, nevedel som, čo čakať. Teraz som pochopil. Božie kráľovstvo je v nás. Boh nás stvoril úplne perfektne. Do poslednej bunky vedel, čo robí. Nie sme omyl prírody, ani náhoda. Dal nám toto telo, charakter, talenty, záľuby. Dal nám Ducha a vlastnosti, aké nemá nikto v celom vesmíre. A celý tento "balík" vložil do niečoho, čo sa volá osobnosť. Áno človeče, ty si osobnosť! Nie si pľuhavé telo a vzletný duch. Nie si pokazený charakter plný chariziem. Si osoba, ktorú stvoril Boh so všetkým. Full pack.

O čo teda ide v tomto živote. Nejde nám len o spásu duše. Pozor všetci neveriaci priatelia: my Božie deti nie sme iba úbohí náboženskí sprostáčikovia, ktorí sa síce vedia pekne modliť a v kostole ruky spínať, no v obchode si nevedia vypýtať ani 10 dg šunkovej. Vdýchol nám Boh ducha? Zveľaďujme ho, modlime sa, hľadajme Božiu tvár. Dal nám Boh talent na šport, štúdium? Dal nám záľuby vo filmoch, turistike, počítačoch? Tak to rozvíjajme! Študujme, čítajme, športujme, venujme čas, nebojme sa "ponoriť sa" do vecí, v ktorých sa explicitne nevyskytuje slovo Boh. Delenie na duchovné a neduchovné je len starý, už dávno prekonaný dualistický názor ešte z čias Platóna.

Nová milosť znamená pochopiť, že to, čo Boh do mňa vložil je dobré. Nová milosť znamená, že toto všetko bohatstvo - Božie kráľovstvo - v sebe nájdem, uverím mu a začnem ho rozvíjať. Neznie to dobre? Možno sme to nikdy nehľadali. Spoločenstvo Eliáš sa vždy rozprávalo duchovne, konalo duchovne, slúžilo duchovne. Akosi sme však zabudli, že súčasť duchovna je aj naše telo. Naša práca. Naši partneri. Naše záľuby. Naša kariéra. Ak toto ignorujeme a tvárime sa, že všetko na svete vyriešime tým, že sa budeme viac snažiť v duchovnej oblasti, popierame to, ako nás Boh stvoril.

Je úplne prirodzené, že naša "kríza" prichádza práve teraz. Ľudia v spoločenstve prestávajú byť iba "duchovnými" a rodia sa z nich osobnosti. Som na nich taký hrdý. Máme v stretku právnika, dizajnérku, IT, umelcov, ľudí so silnými sociálnymi zručnosťami, fyzioterapeutku, horolezcov, stolnotenisového majstra, zubárku, spisovateľku, architektov... Potrebujeme objaviť, kto sme. A na to treba milosť. Potrebujeme pochopiť, že Božie kráľovstvo je v nás a my si ho nemusíme vymýšľať, ani sa doň nasilu štylizovať. Ono je v nás a stačí ho objaviť.

Čo teda spraviť, aby tieto myšlienky neostali iba prázdnymi frázami. V prvom rade - Eliáš bude domovom, kde nebudú prichádzať iba duše, ale celé osoby. Budeme hľadať to, k čomu sú jednotlivci v spoločenstve povolaní. Akým spôsobom je Božie kráľovstvo prítomné v nich. A neobmedzíme sa len na ich charizmy a služobnosti. Pôjdeme ďalej. Budeme hľadať talenty, spoznávať svoje charakterové črty, učiť sa vnímať svoju emocionalitu. Trvalo nám niekoľko rokov, kým sme sa stali zrelými vo viere v Boha? Asi nám to potrvá ďalších pár rokov, kým sa staneme zrelými v sebe. To však bude len začiatok. Ak spoznáme svoj osud, začneme žiť v plnosti a zrelosti. Ak prídeme na to, čo nám ide, môžeme sa posunúť do bodu 2. Začneme ako živé kamene budovať cirkev. O tom nabudúce.

Ľahkosť žitia (aj) v spoločenstve

Tak kam sme sa posunuli? Toto bola otázka, ktorú som sa opýtal na poslednej vodcovskej skupinke, ktorú som smelo začal nazývať pracovným tímom obnovy Eliáša. Stretnutie bolo tentokrát v trochu komornejšej zostave, avšak o to viac konkrétnejšie a úprimnejšie. Je veľmi povzbudivé, že ľudia majú stále čo povedať. Napriek tomu, že sa v tejto "kríze" nachádzame už niekoľko mesiacov (rokov?), že si všetci jasne uvedomujeme, že veci nejdú ako šli; napriek tomu je ešte stále o čom rozmýšľať a diskutovať (Stanka, samozrejme, že aj prakticky konať :). Je to pre mňa dôkaz, že nie som v tom celom sám. Že je tu vlastne skupina ľudí, ktorí tiež túžia po zdravej cirkvi.

Stretnutie sa nieslo najmä v znamení pocitov. Nie však tých "duchovných pocitov", ktorých sa tak často bojíme a posudzujeme ich ako falošné vnemy. Myslím na pocity - tie ľudské, úplne prirodzené, ktoré dodávajú svetu farbu. Pocity radosti zo stretnutia, pocity frustrácie a vyčerpanosti z vedenia, pocity nadšenia a očakávania z plánovania. Som rád, že som mohol hovoriť aj o tých svojich. Ono to zase nie je až tak ľahké. Obnažujeme nie svoje telo, ale dušu, ktorá prežíva hlbšiu a o to intenzívnejšiu intimitu. Je ľahké mať sex a vydať svoje telo. Je také náročné milovať sa a dávať svoju dušu. S odhaľovním pocitov je to podobné. Ale neľutujem. Ukázalo sa, že práve úprimné vyznanie svojich pocitov, autentické správanie sa, ktoré nič nechce skrývať je to, čo hýbe stojatými vodami. A zrazu prišla sloboda. Biblia hovorí, že máme spoznať pravdu a tá nás vyslobodí. Na inom mieste nás zase Pavol povzbudzuje a hovorí, aby nikto neklamal a každý hovoril pravdu so svojim bratom. Ja som tu slobodu zažil a chcem, aby ju zažívalo aj spoločenstvo.

Vodu kážu a víno pijú. Alebo inak povedané falošní proroci, ktorých Boh tak ostro odsudzoval. Ježiš ich veľmi často kritizoval, nazval ich dokonca vybielenými hrobmi. Povedzme si to na rovinu priatelia. Ideme cestou klamstva a mätenia ľudí? Chceme sa snažiť vybudovať impérium, ktoré bude mať presné logické princípy, kvalitnú štruktúru a žiarivú webovú stránku? Ja nie. Hrozba dnešnej charizmatickej cirkvi je manažérsky prístup. Chceme riadiť podnik alebo cirkev? Ide nám o slávu alebo o ľudí. Ja chcem to druhé. Aspoň tak si vysvetľujem Ježišove slová poverenia.

Asi sme začali od zlého konca. Ono to vôbec nevadí. Dôležité je, že sme začali. A ešte dôležitejšie, že sa neustále kontrolujeme a upravujeme svoju cestu. Takže, ešte raz, otázka, ktorá zaznela na začiatku: kam sme sa posunuli? K ľuďom. Verím, že sme na správnej ceste. Zlý bude mať vždy tendenciu (a asi aj veľkú chuť) deformovať môj pohľad, vidieť veci príliš skepticky a možno aj beznádejne. Čo ma však vracia späť do reality spoločenstva, do jeho prežívania je práve pravda. Pravda, autentická, nekompromisná, ako svetlo, ktoré zasvietite o 3. hodine nadránom, uprostred najhlbšej tmy. No zároveň pravda, ktorá buduje vzťahy, službu, Eliáša.

Nechcem už najskôr vytvoriť výbornú schému a potom do nej nejako natlačiť ľudí. Spôsobuje to len nepochopenie a u mnohých aj zranenie (nevynímajúc "otcov" projektantov"). Poďme odspodu. Nie, nemyslím tým podradný plébs. Ide nám predsa o ľudí, nekonečne milovaných Bohom, stvorených práve na Jeho obraz. Ľudí, ktorí cítia a vnímajú. Počúvajte ma chvíľu: Nie ste dobytok, ani čísla, ani štatistika. Áno, často sme sa tak chovali a ja ako líder na čele asi najviac. Tlačil som, vyhrážal som sa, manipuloval som, neprávom sa rozčuľoval. Chcel som vládnuť. Ako si som zabudol na Ježišove slová, že kto chce byť medzi vami najväčší, nech slúži. Ja som si zasadol na manažérsku stoličku a myslel som, že to bude celé fungovať.

Pozývam vás do Božieho domu. Doráňaní človek, ktorého olúpili a takmer zabili na ceste z Jeruzalema do Jericha, sa zotavoval v miestnom hostinci. Ten milosrdný samaritán (rozumej Ježiš) vedel, kam ho dáva. Chcem vám ponúknuť odpočinok v Eliášovom hostinci. Miesto prijatia a načerpania síl, nájdenia seba samého. Miesto výzvy, že aj vy budete chcieť byť tým samaritánom a vydáte sa hľadať zbitých na ceste. A je úplne jedno ako veľmi vás doráňali, ako ste sa doráňali vy sami. Nevadí, že možno ani neviete čo ďalej. Ak bol Ježiš ochotný ujať sa vás a ak vám Otec dáva ďalšiu šancu, kto sme my, aby sme lámali palicou?! Sme Jeho nevesta a chrám Ducha Svätého. Verím, že tú šancu dal aj mne ako vedúcemu a vodcovskému tímu.

Tak poďme na to. Neostávajme pri teóriách a výborných systémových štruktúrach. Vstúpme do života. Pozývam vás do živého domu. Asi sa bude ešte dlho otriasať v základoch(to viete, živé kamene), bude tam zhon a často krát aj neporiadok. Bude tam občas veľa ľudí a nie všetci si budeme vždy rozumieť. Ale jedno je isté: nikto neostane pred dverami. Ježiš je bránou. A tu začína cirkev. Vstúpte.

Kto tu tomu velí?

Prvé stretnutie našej malej pracovnej skupiny bolo tak trochu rozpačité. Pohľad na moju manželku a jej švagra, ako každý usilovne šprtá ešte posledné stránky "povinného čítania" tesne pred nedeľným obedom bol aj úsmevný aj povzbudzujúci zároveň. Stretnutie sa začalo asi 10 minút po pol tretej. Nedalo mi nespomenúť si na Braňa Škripeka a jeho ustavičné pripomínanie: každou oneskorenou minútou sa ukracujete vy sami. A asi nik z prítomných by nemohol poprieť, že tých 15 minút by sa nám na konci stretnutia nehodilo.

Každý prišiel s niečim. To bolo sympatické. Mimovoľne sme začali diskutovať o tom, ako sa Eliáš dostal až sem. Kde sme spravili chyby. Pred pár mesiacmi sme viac menej tápali. Nenazýval by som to ani analýzou. Skôr strieľaním. Dnes, v polovici roka 2010, začínam vidieť pred sebou skupinu zorientovaných ľudí. Už vidíme viac ako ten jeden klaster svojho života. Snažíme sa vidieť celkový obraz a to je dobre. Sme však na začiatku.

Spravili sme prvý krok a ukázalo sa, že ich budeme musieť spraviť ešte veľa a že budú namáhavé. Každý totiž prišiel s tou svojou cestou. Každý pri diskusii odhalil svoju predstavu o budovaní cirkvi. A tá úzko súvisí s potrebami, s túžbami, s naplnením, ktoré tak veľmi očakávame. Na tom stretnutí boli zrná :) Silné, životodarne zrná, avšak s hrubou šupkou :( Začínam si naplno uvedomovať, prečo Ježiš hovorí o odumretí zrna, ktoré má priniesť úrodu. Tou úrodou má byť zdravá cirkev. Tými zrnami sme my. Keď sa hovorí o odumieraní, myslí sa na definitívnom pochovaní našich predstáv. Ó, koľko ich len máme! Sú tak rafinovane zaodeté do duchovných šiat, že by bolo pohoršujúce hovoriť o ich vymretí. Boží princíp však hovorí jasne: zomri, aby si mohol žiť. Strať, aby si mohol nájsť. Buď chudobný, aby si sa stal bohatým. Nepríjemné, nepohodlné a hlavne nechápané evanjeliové pravdy. Aj niektorí Ježišovi súčasníci reagujú: Tvrdá je to reč, kto to má počúvať...

Chceme však stavať cirkev postavenú na uspokojení našich túžob a úbohých predstáv? Bude nám stačiť krúžok kresťanov, ktorí sa rozhodli ísť cestou "toto áno, toto nie"? Neveriaci priatelia, svedectvo pre vás: Život v Bohu je jedno veľké áno. Áno, keď Ježiš robí zázraky a Jeruzalem kričí Hosanna. Áno, keď v Káne beží zábava v plnom prúde a víno neprestáva tiecť. Áno, keď Ježiša vyvádzajú zo synagógy a robia z neho kacíra a chcú ho zabiť. Áno, keď je Ježiš krivo obviňovaný a potom potupne zabitý.

Koniec koncov, ľudia už jednu "cirkev" postavili. Bol to "kvalitný" materiál ich túžob, predstav a ambícii. Babylonia je odvtedy symbolom nedorozumenia, rozdelenia a absolútneho ľudského fiaska.

Boh a človek spolu tvoria. Boh chce ostať Bohom. Tvorcom, Pôvodcom. Človeka však volá spolupracovať. Pomáhať, pričiniť sa. Boh chce hovoriť jeho ústami, stavať jeho rukami, objímať jeho ramenami a kráčať jeho nohami. Tak je to vymyslené a tak to funguje. Keď to pochopíme, začneme sa hýbať ako Eliáš vpred. Keď pustíme opraty a zavoláme do nich Pána, začnú sa diať veci. Keď zomrieme, začneme konečne žiť.

Príbeh kráľa Joziáša - júdskeho kráľa v staroveku - je našim príbehom. Joziáš bol múdry kráľ a mal pred Bohom bázeň. Z ľudského hľadiska si počínal veľmi efektívne. Chcel, aby Hospodinov chrám bol správe zrekonštruovaný. Všetko dobre vymyslel. Zozbieral financie, správne ich prerozdelil. Veril ľuďom a mal ich rád. Vyzerá to tak, že Joziáš bol kvalitný manager a vedel čo chce. No potom sa v chráme zrazu objavila Hospodinova kniha zákona. Keď kráľ počul, čo sa v knihe píše roztrhol si šaty. Rozumejte: toto nebolo patetické náboženské gesto. Šlo o Božie slovo, o zjavenie samotného Boha. Je to ako keby Boh povedal: počuj, ja chcem tiež pracovať na tomto chráme. Nezabudli ste na mňa? Toto zmenilo Joziášov pohľad na celý projekt. Do popredia sa dostala neprekonateľná túžba kráľa pochopiť, čo Boh hovorí. Joziáš sa pokladá za jedného z mála júdskych kráľov, ktorí skutočne kráčali s Bohom. Nie kvôli svoje výkonnosti alebo nábožnosti. Bolo to Slovo, ktoré všetko zmenilo. Slovo, ktoré z projektu kamenného kostola spravilo skutočný príbytok živého Boha.

Toto je náš cieľ, toto je náš svet.

Po desiatich rokoch opäť na začiatku

Písanie blogu môže mať veľa výhod. Niekomu prináša radosť, inému peniaze či slávu. Ja som však našiel ešte jeden benefit, ktorý využívam najčastejšie. Je to ako vnútorná očista. Myšlienky, nápady, koncepty. To všetko môžem dať na papier a nechať to žiť vlastným životom. A asi to patrí k súčasnej generácii, že to nerobí v tichu svojho diára, ale pred obecenstvom celého sveta.

Moju myseľ v posledných mesiacoch atakuje priam záplava myšlienok. Občas spôsobia to, čo skutočná záplava - rozvrat, deštrukciu toho, čo bolo "mojim", niekedy aj smútok. Stojím pred dôležitou úlohou, snáď jednou z najdôležitejších v mojom živote. Spoločenstvo Eliáš, v ktorom som duchovne i fyzicky vyrastal vyrástlo. Jedna teória rastu hovorí, že rast sa realizuje v etapách, určitých skokoch. A ja myslím, že sa teraz ako spoločenstvo pred takým skokom nachádzame.

Rozhodol som sa vydať na cestu nového Eliáša. Ešte neviem presne, kto sa na túto cestu so mnou vydá. Ľudia a okolnosti sa menia, menia sa aj záľuby ľudí, ich voľný čas. A neviem ani to, ako sa Eliáš zmení. Jedno však viem už teraz. Že na tej ceste sa vlastne nebude meniť Eliáš. Budeme sa meniť my, ako ľudia, ktorí tvoria cirkev. Budeme sa meniť na živé kamene - living stones... Doteraz sme boli rolling stones :) Boh nás riadne roztočil a kdekoľvek sme prišli, roztočili sme to tiež. Boli sme ako veľká voda, čo všetko brala zo sebou. Kamene sa však akosi prestali točiť. Nemá to už povestnú paru. Možno to tak má byť. Predsa len, fungujeme už 10 rokov. Teraz je pred nami dôležitá výzva. Stanú sa z nás živé kamene? Keď apoštol Peter hovorí o cirkvi, pripodobňuje nás k stavebným prvkom, ktoré tvoria chrám živého Boha. Nie je to zvláštne? Povedali by sme, že múry cirkvi sú dogmy, prikázania, história, tradícia... A ak nie učenie, tak istotne velikáni: František, Dominik, Augustín, Tomáš.

Po desiatich rokov fungovania som opäť na začiatku. Mojou jedinou túžbou je vidieť cirkev, ktorá je horlivá, ktorá je ochotná vydávať svedectvo o Bohu, ktorá nie je nudná a zameraná len na svoje smiešne potreby. Mojim plánom je prejsť cestu transformácie a konečne prijať to, čo Boh pripravil pre túto krajinu.

V nedeľu sa chystá naša prvá pracovná skupina nad knihou Ricka Warrena. Viac však ako princípy a stratégie chceme hľadať to, čo z nás cirkev robí. A to bude možno najnepríjemnejšia pravda našej cesty. Že kamene musia ožiť. Bolestivý návrat z ignorancie, kompromisov, nezodpovednosti, neodpustenia, horkosti, tvrdosti do Božej reality. Zvládneme ho všetci? Verím, že náš Boh je Bohom nových nádejí a že svojho Syna poslal práve pre to, aby našiel stratené; aby spojil nalomenú trstinu a opäť zapálil hasnúci knôtik. A to sme my.