Stretnutie sa nieslo najmä v znamení pocitov. Nie však tých "duchovných pocitov", ktorých sa tak často bojíme a posudzujeme ich ako falošné vnemy. Myslím na pocity - tie ľudské, úplne prirodzené, ktoré dodávajú svetu farbu. Pocity radosti zo stretnutia, pocity frustrácie a vyčerpanosti z vedenia, pocity nadšenia a očakávania z plánovania. Som rád, že som mohol hovoriť aj o tých svojich. Ono to zase nie je až tak ľahké. Obnažujeme nie svoje telo, ale dušu, ktorá prežíva hlbšiu a o to intenzívnejšiu intimitu. Je ľahké mať sex a vydať svoje telo. Je také náročné milovať sa a dávať svoju dušu. S odhaľovním pocitov je to podobné. Ale neľutujem. Ukázalo sa, že práve úprimné vyznanie svojich pocitov, autentické správanie sa, ktoré nič nechce skrývať je to, čo hýbe stojatými vodami. A zrazu prišla sloboda. Biblia hovorí, že máme spoznať pravdu a tá nás vyslobodí. Na inom mieste nás zase Pavol povzbudzuje a hovorí, aby nikto neklamal a každý hovoril pravdu so svojim bratom. Ja som tu slobodu zažil a chcem, aby ju zažívalo aj spoločenstvo.
Vodu kážu a víno pijú. Alebo inak povedané falošní proroci, ktorých Boh tak ostro odsudzoval. Ježiš ich veľmi často kritizoval, nazval ich dokonca vybielenými hrobmi. Povedzme si to na rovinu priatelia. Ideme cestou klamstva a mätenia ľudí? Chceme sa snažiť vybudovať impérium, ktoré bude mať presné logické princípy, kvalitnú štruktúru a žiarivú webovú stránku? Ja nie. Hrozba dnešnej charizmatickej cirkvi je manažérsky prístup. Chceme riadiť podnik alebo cirkev? Ide nám o slávu alebo o ľudí. Ja chcem to druhé. Aspoň tak si vysvetľujem Ježišove slová poverenia.
Asi sme začali od zlého konca. Ono to vôbec nevadí. Dôležité je, že sme začali. A ešte dôležitejšie, že sa neustále kontrolujeme a upravujeme svoju cestu. Takže, ešte raz, otázka, ktorá zaznela na začiatku: kam sme sa posunuli? K ľuďom. Verím, že sme na správnej ceste. Zlý bude mať vždy tendenciu (a asi aj veľkú chuť) deformovať môj pohľad, vidieť veci príliš skepticky a možno aj beznádejne. Čo ma však vracia späť do reality spoločenstva, do jeho prežívania je práve pravda. Pravda, autentická, nekompromisná, ako svetlo, ktoré zasvietite o 3. hodine nadránom, uprostred najhlbšej tmy. No zároveň pravda, ktorá buduje vzťahy, službu, Eliáša.
Nechcem už najskôr vytvoriť výbornú schému a potom do nej nejako natlačiť ľudí. Spôsobuje to len nepochopenie a u mnohých aj zranenie (nevynímajúc "otcov" projektantov"). Poďme odspodu. Nie, nemyslím tým podradný plébs. Ide nám predsa o ľudí, nekonečne milovaných Bohom, stvorených práve na Jeho obraz. Ľudí, ktorí cítia a vnímajú. Počúvajte ma chvíľu: Nie ste dobytok, ani čísla, ani štatistika. Áno, často sme sa tak chovali a ja ako líder na čele asi najviac. Tlačil som, vyhrážal som sa, manipuloval som, neprávom sa rozčuľoval. Chcel som vládnuť. Ako si som zabudol na Ježišove slová, že kto chce byť medzi vami najväčší, nech slúži. Ja som si zasadol na manažérsku stoličku a myslel som, že to bude celé fungovať.
Pozývam vás do Božieho domu. Doráňaní človek, ktorého olúpili a takmer zabili na ceste z Jeruzalema do Jericha, sa zotavoval v miestnom hostinci. Ten milosrdný samaritán (rozumej Ježiš) vedel, kam ho dáva. Chcem vám ponúknuť odpočinok v Eliášovom hostinci. Miesto prijatia a načerpania síl, nájdenia seba samého. Miesto výzvy, že aj vy budete chcieť byť tým samaritánom a vydáte sa hľadať zbitých na ceste. A je úplne jedno ako veľmi vás doráňali, ako ste sa doráňali vy sami. Nevadí, že možno ani neviete čo ďalej. Ak bol Ježiš ochotný ujať sa vás a ak vám Otec dáva ďalšiu šancu, kto sme my, aby sme lámali palicou?! Sme Jeho nevesta a chrám Ducha Svätého. Verím, že tú šancu dal aj mne ako vedúcemu a vodcovskému tímu.
Tak poďme na to. Neostávajme pri teóriách a výborných systémových štruktúrach. Vstúpme do života. Pozývam vás do živého domu. Asi sa bude ešte dlho otriasať v základoch(to viete, živé kamene), bude tam zhon a často krát aj neporiadok. Bude tam občas veľa ľudí a nie všetci si budeme vždy rozumieť. Ale jedno je isté: nikto neostane pred dverami. Ježiš je bránou. A tu začína cirkev. Vstúpte.
